Leonardo da Vinci

Leonardo sa narodil v dedinke Anchiano, blízko mesta Vinci v Taliansku. Bol nemanželské dieťa. Jeho otec, Piero da Vinci, bol mladý právnik a jeho matka, Caterina, bola pravdepodobne sedliacke dievča. Podľa niektorých chabo položených dôkazov sa predpokladá , že bola otrokyňou zo Stredného Východu, ktorú vlastnil Piero. Dobrý vzťah mal aj s manželkou jeho otca a v jeho umeleckej tvorbe často využíval námet dieťaťa s dvoma ženami (Sv. Anna samotretia). Keďže sa narodil pred zavedením modernej konvencie o menách v Európe, jeho celé meno bolo "Leonardo di ser Piero da Vinci", ktoré znamenalo "Leonardo, syn pána Piera z Vinci". Leonardo sám jednoducho podpisoval svoje práce "Leonardo" alebo "Io, Leonardo" ("Ja, Leonardo"). Mnoho autorít preto spomína jeho práce ako "od Leonarda", a nie "od da Vinciho". Meno svojho otca nepoužíval pravdepodobne kvôli svojmu nelegitímnemu postaveniu. Leonardo vyrastal so svojím otcom vo Florencii. 1466 sa stal učňom maliara Andreu del Verrocchio, ktorého údajne predčil už na začiatku svojej kariéry. Neskôr sa stal nezávislým maliarom vo Florencii.

V roku 1476 bol anonymne obžalovaný z homosexuálneho styku so 17-ročným známym prostitútom, Jacopom Saltarellim, ktorý mu stál ako model. Spolu s ďalšími troma mladými mužmi ho obvinili z homosexuálneho správania. Nakoniec bol pre nedostatok svedkov oslobodený. V nasledujúcom období bol Leonardo a ostatní pod prísnym dohľadom florentských "Nočných strážnikov" — renesančnej obdoby mravnostnej polície. Tvrdenie, že Leonardo bol homosexuál, sa všeobecne akceptuje. Najdlhší vzťah mal s krásnym delikventom Gianom Giacomom Caprottim da Oreno, ktorého nazýval Salai (malý diabol) a ktorý vstúpil do jeho služieb vo veku 10 rokov ako jeho sluha a asistent. Leonardo podporoval Salaia dvadsaťpäť rokov a vo svojom testamente mu zanechal polovicu svojich vinohradov.
Asi od roku 1482 do roku 1499 Leonardo pracoval pre Ludovica Sforzu, vojvodu Milána, kde si založil aj vlastnú dielňu s učňami. Tu sa chystal vytvoriť svoju najmonumentálnejšiu sochu "Gran Cavallo" (Veľký kôň) Pripravených 70 ton bronzu bolo však použitých na výrobu pušiek pri vojvodovom pokuse ochrániť Miláno pred Francúzskom. Po dobrovoľnom vzdaní sa Milána a zvrhnutí Sforzu sa aj so Salaiom a jeho priateľom Lucom Paciolim odišiel do Benátok a odtiaľ na konci jari 1500 späť do Florencie. Vo Florencii vstúpil do služieb Cesara Borgiu, syna pápeža Alexandra VI., zvaného "Vojvoda Valentino", ako vojenský architekt a staviteľ. V roku 1506 sa vrátil do Milána, vtedy už v rukách Maximiliana Sforzu, potom ako švajčiarski žoldnieri vyhnali Francúzov.

V roku 1507 sa Leonardo stretol s výnimočne krásnym 15-ročným aristokratom, grófom Francescom Melzim. Melzi sa stal jeho žiakom, životným druhom a dedičom.

V roku 1515 František I. znova obsadil Miláno, a Leonardo bol poverený vytvorením dekorácie (mechanického leva) pre mierové rozhovory v Bologni medzi francúzskym kráľom a pápežom Leom X., kde sa musel prvýkrát stretnúť s kráľom. V 1516, vstúpil do Františkových služieb a využíval panské sídlo Clos Lucé hneď vedľa kráľovskej rezidencie na kráľovskom zámku v Amboise , a dostával štedrú penziu. S kráľom sa stali blízkymi priateľmi.

Zomrel vo Francúzsku v meste Cloux roku 1519 [6]. V súlade s jeho poslednou vôľou nasledovalo jeho truhlu 60 žobrákov. Bol pochovaný v Kaplnke Saint-Hubert na zámku Amboise